Zase sme ( budeme ) tam kde pred 31 rokmi.

Autor: Ján Šeďo | 19.3.2020 o 15:02 | (upravené 19.3.2020 o 16:22) Karma článku: 5,11 | Prečítané:  1230x

Vtedy sme si sľubovali lásku a v nádeji na lepšie zajtrajšky boli plní radosti a elánu. Zbavili sme sa komunistického "molocha" a všetci sme videli zlaté prasa. Boli sme chudobní...a naivní.  

     Toľko radosti a odhodlania som nikdy predtým v ľuďoch nevidel ako vtedy. Ľudia boli k sebe úctiví, priateľské gestá nemali konca kraja. Našu budúcnosť sme si cielene aj podvedome predstavovali ako raj na zemi. Zrazu sme boli slobodní, mohli cestovať a s tým sa nám spájala demokracia s jej všetkými výhodami ako na vyspelom Západe. Tam ju budovali do stavu, v akom sa nachádzala, desaťročia a my sme si ani len v náznakoch nevedeli predstaviť, čo taká demokracia obnáša. Ale verili sme a chceli sme sa im vyrovnať.

     Národ bol zomknutý a odhodlaný. Všetci sa považovali za rovných. Eufória časom opadla a vytriezvenie prišlo veľmi rýchlo. Zrazu sa ukázalo, že síce sme si všetci rovní, ale niektorí sú omnoho rovnejší. Sľubov bolo koľko sme chceli počuť a počuli sme ich naozaj neúrekom. Vraj Slovenské Švajčiarsko. Zo sľubov ostali len hory a lesy, ktoré nás pri troche fantázie môžu z vtáčej perspektívy so Švajčiarskom spájať. Dnes už pomaly ani tie nie. Víchrice sa na našich monokultúrnych lesoch vyzúrili a k ich dielam prirúbeme zo zdravých štátnych lesov a drevo vozíme do lesa, teda do Rakúska ( šušká sa, že je to pre "našich ľudí" dobrý biznis ). Prikladám linky na články pána Droppu, ktoré hovoria za všetko.

https://martindroppa.blog.sme.sk/c/468262/prechadzka-slovenskym-holorubom.html

https://www.tyzden.sk/casopis/9078/apokalypsa-v-zelenom/

     Vtedy sme mali obrovskú šancu na obrodu. Odhodlanie ľudí bolo premárnené zlodejmi a podvodníkmi. Ukradli nám budúcnosť.

     Dnes sme zomknutí zase. Gniavi nás choroba a to málo, čo sa podarilo vybudovať, sa rovno pred očami stráca vo víre vírusu. My sme v tomto smere zvláštni. "Zlo" sme ochotní vnímať až v momente, keď nás priamo ohrozuje, ale nie sme ochotní si pripustiť jeho existenciu, pokiaľ máme aký-taký priestor na dýchanie. Vonkoncom nevnímame, že "zlo" môže udrieť kedykoľvek a ono aj udrie. Neprestajne číha na naše zaváhanie. Bez "zla" svet neexistuje, ak by áno, potom by to bol povestný raj a ten sa tu vyskytoval podľa Biblie naposledy pred stvorením ľudstva. Život sa nás snaží naučiť všetkému potrebnému, ale nás bude musieť ešte dlho fackovať kým pochopíme, že fackovacími panákmi byť nemusíme.

     Zlo je súčasťou každodenného života a my musíme vedieť s ním žiť, ale nesmieme ho nechať nad sebou víťaziť. My, ľudia, sme schopní byť nositeľmi väčšieho "zla", ako sama príroda na nás vie zoslať. Zlosynovia a špekulanti sú medzi nami a vždy budú. Neprestajne budú doliezať a chcieť, aby sme im uverili. Budú sľubovať a klamať, strkať pod nos omrvinky z veľkého koláča. Ale tam kde sú omrvinky, musí byť aj koláč z ktorého omrvinky pochádzajú.

     Dnes sme zase odhodlaní postaviť sa "zlu" a vykoreniť ho ako burinu. Šance sú obrovské. Väčšie ako pred 31 rokmi. Vtedy sme boli naivní a verili sme na slepo, dnes je tu určitá skúsenosť. Zradné sú však vody, do ktorých hodláme plávať. 1,5 generácie nestačilo na zmenu od základov. Čiastočne tu ostala naivita, ostali tu supy, ktorí striehnu na korisť a prázdne sýpky, z ktorých navyše ujedá choroba.

     Hovorí sa, že každé "zlo" je na niečo dobré. Možno sa práve dnes rodia podmienky na to, aby sme sa nevrátili na cesty, ktorými nás viedli supy za posledných 12 rokov. Oni si ujedali do sýtosti a nám nechali kosti. Urobili si zo Slovenska raj pre seba a "ich ľudí". Nemysleli a nechceli myslieť na to, že aj "zajtra je deň" a ak máme žiť spokojne aj zajtra, na tom sa musí pracovať už dnes. Mali nás za hlupákov, ktorým stačí sľubovať a ťahať medové motúze popred nos Hlupákmi sme v konečnom dôsledku boli. Mali sme byť poučení z deväťdesiatych rokov, ale neverili sme tomu, že aj títo nám kradnú budúcnosť.

    Budeme musieť prinášať obete. Ak pliaga prehrmí, ostanú tu prázdne špajze a peňaženky. Budeme musieť ukázať, že sme ľudia a oprášiť povestnú spolupatričnosť z novembra 1989. Ale niečo, čo sa stalo vtedy, sa už nesmie stať nikdy. Už nikdy nesmieme bezvýhradne veriť jednému megalomanskému magorovi, nech by sa tu objavil a rozdával hoci aj plné truhlice zlatých dukátov. Lebo vedzte, truhlica má svoje dno a dukáty sa rýchlo rozkotúľajú. Potom ostanú len oči pre plač. Magorovi zase väčšia truhlica a nespočítateľné majetky, ukradnuté zo spoločného.

   

    

    

   

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jeden deň niečo povie, na druhý to už neplatí. Premiér Igor Matovič

Je to pozostatok jeho opozičnej politiky, vraví Mesežnikov.


Už ste čítali?