Duchovný pastier, ktorý mi navždy poznačil život.

Autor: Ján Šeďo | 15.6.2019 o 14:05 | Karma článku: 3,22 | Prečítané:  1262x

Neviem práve prečo dnes, ale som si na neho spomenul. Bol evanjelickým farárom, pochádzal z Košíc a evanjelický biskupský úrad ho v šesťdesiatych rokoch delegoval do malej, Bohom zabudnutej obce, so 600 obyvateľmi.

 

S rodinou obýval vilu v tesnom susedstve futbalového štadióna Lokomotívy Košice. Vôbec netuším, ako daná lokalita vyzerá v dnešných dňoch. V čase, keď si to pamätám, začiatok sedemdesiatych rokov, normalizácie a Boh vie čoho ešte, bola vstupná brána na pozemok situovaná z ulice, ktorá bola hlavnou príjazdovou cestou na štadión. Ako evanjelicky duchovný mohol mať a aj mal rodinu, s manželkou mali 5 detí. Nikdy nezabudnem na smrť jeho najmladšieho syna. Bolo to niečo kruté ešte aj pre silné povahy. Všetko, čo tomu predchádzalo, vyzeralo úplne nevinne...

Rodina bola na víkendovej návšteve v jeho pôsobisku. Jeho deti sa veľmi rýchlo zaradili do života obce a ostatné deti ich vysoko rešpektovali. Často tam trávili aj veľkú časť prázdnin. Musím poznamenať, že jeho deti mali navrch. Boli inteligentne vychované, pokora a priateľský duch u nich bol samozrejmosťou. Až sme nechápali ich priateľský prístup za každých okolností. Optimizmus a úsmev na tvári boli ich stálou súčasťou. Všetci študovali na najlepších univerzitách v bývalej ČSSR, ak sa dobre pamätám, dvaja najstarší chlapci na Karlovej v Prahe v čase, keď som bol na prvom stupni ZDŠ. Na Slovensku deti duchovného veľa pochopenia nemali. Pamätám si, keď v poradí druhá najmladšia, dcéra, mala ísť na strednú školu. Samozrejme ju neprijali. Matka, ktorá bola manželovým skvelým podporovateľom a inteligenciou vyrovnaným partnerom, sa išla osobne opýtať, prečo dcéru neprijali. Skúšky zvládla na 100 %. Odpoveď vraj bola "všelijaká". Rozohnila sa a opýtala : "Čo je to za poriadok, ak dcéra farára nie je prijatá napriek tomu, že jej um siaha po nebo a dcéra komunistu je prijatá, pritom je hlúpa. Narážala na konkrétny prípad. Po tomto incidente sa jej dcéra, aj keď s nevôľou, ale zaradila na gymnázium. Bola skutočne nad úrovňou ktoréhokoľvek frekventanta a nakoniec tak isto zakotvila na Karlovej Univerzite.

Najmladší syn hral na lúke blízko fary futbal s ostatnými chlapcami z dediny. Za posledným domom bola veľmi vysoká burina a tráva, ak sa to tak dá nazvať. A nielen to.  Družstevníci tam odstavili a samozrejme zabudli niekoľko poľnohospodárskych strojov, ktoré v zime pekne skorodovali ( alebo len zhrdzaveli ). Lopta zaletela do blízkosti strojov a chlapec kopol. Do lopty, ale aj do hrdzavého železa v hustej tráve rovno holennou kosťou. Rozštiepila sa, infekcia a následná otrava krvi zahájili proces skazy. Nohu mu skracovali pre prežitie, ale nedalo sa to v tých časoch zvládnuť. Aspoň taký bol rezultát. Po cca pol roku krutého trápenia sa, zomrel. Otec, duchovný, sa vyjadril v zmysle, že aj za tých 13 rokov života sa poďakuje Pánu Bohu, asi mu viac nebolo súdené. Nikdy nedal na sebe poznať následky zo smrti syna. Bojoval s tým statočne. Všetci sme vedeli, že iba jeho sebaovládanie pred svojimi veriacimi, jeho profesionalita kňaza, mu často bránili v nekontrolovateľnom prejave žiaľu nad stratou syna. Občas utrúsil slzu, ale bol naozaj statočný. Mne ako dieťaťu vo veku 10 rokov veľa vecí došlo až za pár rokov, ale na opačnej strane mi veľa došlo, keď som stratil brata vo veku 18 mesiacov. Pre mňa to boli ťažké časy. On bol oporou...

Prebolelo postupne všetko a on sa v plnej miere venoval svojej práci. Chodil som k nemu na náboženské vyučovanie, ale akosi sa to zvrhlo. Prišlo obdobie, keď otcovi naznačili "kamaráti" z dediny, že Jano, chceš, aby tvoj syn študoval ? Potom sa asi bude potrebné rozlúčiť s farárom. Doma mi nič nepovedali, náboženské vyučovanie sa akosi samé ukončilo. Keď som tam mal ísť, iba sa ma opýtali, či idem. Povedal som, že sa mi veľmi nechce, ale mal by som. Rodičia mi vždy povedali len toľko, že ak sa mi nechce, nech nejdem a radšej nech spravím niečo osožné doma. Nechápal som to, ale doma to bolo jednoduchšie a nemusel som cez celú dedinu. Doma ma nikto neskúšal z ničoho... Dnes by sa to nestalo...

Tak som si zaspomínal na farára menom Gedeon Moór ( ak som to nenapísal správne, ospravedlňujem sa, už si to nepamätám presne ), netypické meno, ale to nie je podstatné. Aj po 50 rokoch si na neho často spomeniem. Bol to skvelý a skromný človek. Ak sa náhodou k tomuto jednoduchému článku dostanú jeho potomkovia, úctivo ich pozdravujem, otec a teraz už určite aj starý, prastarý a možno praprastarý otec, bol skvelým človekom, nikdy na neho nezabudnem.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michala Havrana

Kočner pochopil, čo je štát (píše Michal Havran)

A potom sa pokúsil ním stať.

Čo dnes robí Bubeníková z Gorily? Stala sa developerkou

Šéfka FNM rozbehla kariéru v realitnom biznise.


Už ste čítali?