Štyria mladí chlapi, bývalí kolegovia, umierali jeden za druhým, príbeh II., Kamil a Edo.

Autor: Ján Šeďo | 8.5.2016 o 12:58 | (upravené 8.5.2016 o 13:04) Karma článku: 5,69 | Prečítané:  1770x

Po 9 rokoch som nabral odvahu a chcem popísať jednotlivé udalosti, ktoré sa skončili smrťou 4 mladých mužov od 28 do 42 rokov v priebehu necelých 2 rokov. Boli to bývalí podriadení, kolegovia, a ja som si vtedy cítil ako kat.

V tom istom období, ako sa odohrali príbehy Emila a Štefana, popísané v časti I., súbežne napĺňali svoje osudy aj Kamil s Edom. Najstarším zo štvorice bol Edo, mal 42 rokov.

Ako som napísal v časti I., zamestnanci sa dopravovali na pracovné zmeny zdieľanou dopravou a striedali sa v týždňových intervaloch. Títo dvaja dochádzali spolu na jednu zmenu, žili neďaleko seba. Kamil si kúpil v bazáre ojazdenú Felíciu práve z tohoto dôvodu. Pred nástupom do firmy bol nezamestnaný, preto si na auto požičal od zamestnávateľa. Doporučil som túto malú investíciu oproti obojstranne prijateľným splátkam, nakoľko sa javil ako manuálne zručný a ochotný človek. Tridsiatnik v plnej sile. Mal rodinu, 2 malé deti. S novými kolegami sa poznal z minulosti a tí ho zobrali do partie bez problémov. To bol aj pre mňa signál, že je tu perspektíva do budúcnosti a o jeden možný fluktuačný problém bude menej.

Edo pracoval vo firme už vtedy, keď som tam nastúpil ja. Ako som postupne zistil, nepatril medzi ťahúňov zmeny. Jeho vedúci mu musel vždy presne vyčleniť prácu a kontrolovať ho. "Partia" s ním nemala vážne problémy, preto aj ja som akceptoval rozhodnutie vedúceho zmeny, mať ho v partii. 

Niekoľko mesiacov to naozaj takto fungovalo, ale udalosti nenechali na seba dlho čakať. S Edom boli nerozlučná dvojica a trávili spolu čoraz viac času aj mimo pracoviska...v krčmách. Nezamestnaný bez peňazí zrazu mal pre rodinu a samozrejme aj pre seba. Mnoho ľudí by radosťou poskočilo a v rodine by sa zrazu rozsvietilo. Ako sa ukázalo, on do tejto väčšiny nepatril. Kontroly na požitie alkoholu sme počas pracovných zmien vykonávali pravidelne. V tejto firme sme zaviedli nulovú toleranciu na alkohol a iné omamné látky, nakoľko charakter prevádzky poskytoval mnoho možností na pracovné úrazy hoci aj nepozornosťou alebo nesústredenosťou na prácu. Obecne platným pravidlom bolo, že pri zistení akéhokoľvek množstva alkoholu pri dychovej skúške, bol zamestnanec vylúčený z pracovnej zmeny, ak sa to stalo prvý krát. Zároveň mal krátené prémie. V opakovanom prípade s ním bol okamžite rozviazaný pracovný pomer.

Jedného dňa, ráno okolo 7.30 hod. som sa pozeral z diaľky na Eda, ako si pripravuje kúsok materiálu. Podľa toho, čo robil a z čoho robil, som vedel, že potrebuje odrezať pás o rozmeroch 12 x 40 cm. Robil to tak nešikovne, že zničil 50 x 100 cm veľký kus a ani jediný zostatok nevyhovoval potrebnému rozmeru. Podotýkam, že to bol drahý materiál. To ma zaujalo, ale nič som zatiaľ nerobil, iba pozoroval ďalej. O chvíľu sa pri ňom objavil Kamil a na niečom sa dohadovali. Nebolo to nič nezvyčajné, keby ďalší na ten kus materiálu nečakali a vzhľadom na technologický postup to nepotrebovali okamžite. Oni dvaja však evidentne mali svoje vlastné starosti zaujali ma inak ako by to bolo vhodné.Tak som začal konať. Na Edove miesto som po dohovore s vedúcim zmeny poslal iného kolegu a tých dvoch som si zavolal aj s vedúcim "partie" a podľa platných predpisov aj so svedkom sme vykonali dychovú skúšku na alkohol. A nemýlil som sa. Výsledok bol 0,5 promile, takmer zhodný u obidvoch.

Na otázku kedy niečo pili, priznali pivá pred zmenou - skoro ráno ! Pomyslel som si, že tu sa asi klin klinom vybíjal a poslal obidvoch po podpísaní zápisu domov. Bez slova odišli, ale nie ďaleko. V areáli sídlilo niekoľko firiem a v strede bola spoločná jedáleň a bufet, kde sa spod pultu nalievalo. Tu si, podľa neskorších zistení, posedeli asi 2 hodiny a pili ďalšie pivá. Potom spolu odišli. Približne o 13.25 hod. si Kamil spomenul v ďalšej krčme, že v ten deň bol on dopravcom na zmenu. Nič rozumnejšie ho nenapadlo, v snahe nesklamať kolegov, ako si znovu sadnúť do auta a vrátiť sa po nich do práce. Edo s ním už nepokračoval a išiel domov. Zmeny sa striedali o 13.30 hod. Vzdialenosť takmer 30 km, pokročilý čas a alkoholová opojenosť urobili svoje. Vo vysokej rýchlosti vyletel z cesty, auto sa niekoľkokrát prevrátilo a on, nepripútaný, vyletel bočným oknom takmer vyzlečený. Bol na mieste mŕtvy. Pri teste zistili 3,0 promile alkoholu. Kolegovia sa ho už nedočkali.

Pre mňa to bol podobný, ale omnoho horší pocit, ako po smrti mladšieho Emila. O 8,00 som ho poslal zo zmeny preč a po 5,5 hodinách bol mŕtvy ! Panovala jednoznačná zhoda názorov, že mohol si za to sám, ale presvedčte svoje podvedomie o opaku. Dlho som ho videl pred očami a na to ráno si často spomeniem do dnes. Ostali po ňom 2 malé deti a manželke dlhy. Dobré životné poistenie, ktoré firma zabezpečovala každému zamestnancovi, boli slabou náplasťou ( aj keď na dlhy to stačilo ) za stratu otca rodiny.

Edo po tejto udalosti chodil ako bez duše. Osobne som čakal, že sa príde aspoň ospravedlniť za prehrešok a bude mať pocit viny. Nič také sa na nasledujúci deň nestalo a ani neskôr. Tak som si povedal, že takéto charaktery do firmy nepatria. Nemusel som dlho čakať a uviazol v jednej z náhodných kontrol na alkohol. Samozrejme v tom momente skončil a pre mňa to bolo čiastočné zadosť učinenie za Kamilovu smrť. Doteraz si myslím, že mal na nej svoj podiel viny. Tvrdil, ako som sa neskôr dozvedel, že sa mu snažil vyhovoriť jazdu v opitosti, ale to bolo všetko. Podľa mňa mal konať hoci aj agresívne. Namiesto toho zbabelo odišiel domov...

Čas plynul a po necelom pol roku som sa dopočuli od ich bývalých kolegov, že Ani Edovi Boh nedoprial dlhý život. Odišiel pracovať do Talianska na stavbu. Spadol z lešenia a na mieste bol mŕtvy. Samozrejme nebol triezvy a podľa informácií to bol stav ťažkej opitosti. Na rozdiel od Kamila zanechal rodine omnoho viac starostí. V tomto prípade som nemal také výčitky, aj keď si myslím, že keby som ho neprepustil, ešte by žil. Život a predovšetkým práca ktorá nás živý má aj svoje pravidlá. Ich nerešpektovanie by viedlo k chaosu, preto, žiaľ, neprispôsobiví musia z kola von. Každý je strojcom svojho osudu.

Záverom snáď toľko, že na obdobie necelých dvoch rokov to bol dosť silný tabak. Udalosti tohoto druhu sa nestávajú denne a mnohokrát som sa nad tým zamyslel, prečo sa niečo také muselo prihodiť práve mne. Kolegovia ma však vždy podporili a nikdy som nedostal najmenšiu výčitku za nesprávne konanie, alebo v Emilovom prípade za nekonanie. Len moje "ja" sa stým vyrovnávalo trošku dlhšie. Boli to predsa kolegovia...a ľudia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?