Štyria mladí chlapi, bývalí kolegovia, umierali jeden za druhým, príbeh I., Emil a Štefan.

Autor: Ján Šeďo | 7.5.2016 o 16:32 | (upravené 9.5.2016 o 13:19) Karma článku: 6,89 | Prečítané:  2187x

Po 9 rokoch som nabral odvahu a chcem popísať jednotlivé udalosti, ktoré sa skončili smrťou 4 mladých mužov od 28 do 42 rokov v priebehu necelých 2 rokov. Boli to bývalí podriadení, kolegovia, a ja som si vtedy pripadal ako kat.

Ľudia sme rôzni a všetci máme v sebe niečo pozitívne aj negatívne. Otázka je, koľko a čoho má človek viac. Ani títo štyria sa navonok ničím nelíšili od ostatných pracujúcich ľudí. Navonok. Každý z nich mal v sebe niečo, čo mu strpčovalo bežný život a predovšetkým výrazne sťažovalo zaradiť sa do pracovného kolektívu, kde platili pravidlá. Boli to interné pravidlá zmeny a firemné predpisy, opierajúce sa o Zákonník práce a nepísané pravidlá života.

Nasledujúce udalosti sa odohrali v priebehu necelých dvoch rokov. Spojil som ich , pretože aj ich aktéri boli čímsi podobní. Utekali pred problémami.

Prvý zomrel najmladší. 28 ročný stále sa usmievajúci chlapec. Nazvime ho EMIL. Bol slobodný, ale veľmi nerozvážny. S jednou priateľkou mali spolu 2 deti a akoby mu to nestačilo, aj s inou čakal dieťa. Tieto dve mladé ženy o sebe nevedeli, pretože bývali od seba cca 50 km. V práci bol stále rovnaký, stále sa usmieval a pôsobil bezstarostne. Až postupne som sa od jeho najbližších kolegov dozvedel aj o jeho smutných momentoch. Tie obyčajne nastávali po ceste do práce, alebo na popoludňajších a nočných zmenách, keď pracovali iba s vedúcim zmeny, jedným z nich. Sem - tam sa s úsmevom na tvári posťažoval a svoju situáciu videl úplne bezvýchodiskovo. Zakončil to vždy slovami o samovražde, ale podľa kolegov ironicky. Nejaký čas to nebrali vážne, ale keď sa tieto prejavy zhusťovali, vedúci zmeny ma upozornil na možný problém.

Od tohoto momentu som sa denne informoval a vo vhodnom momente som sa chcel s mladým kolegom porozprávať. Rozhovor bol veľmi krátky a dá sa povedať, že sa mu vyhol jednou vetou : "Nič sa vedúci nedeje, ja si robím iba srandu !" Znela jeho odpoveď. Nepôsobil presvedčivým dojmom, preto sme sa s vedúcim zmeny radili, ako mu pomôcť. Čoraz viac sa mi vyhýbal. Keď som išiel vľavo, on určite vpravo. Vo veľkej hale to bez akéhokoľvek podozrenia nebol problém. Aj jeho spolupracovníci si všimli, že sa s ním niečo deje. Nestihli sme urobiť nič ! Prišiel za kolegom z inej zmeny, o ktorom vedel, že má prázdnu garáž. Požičal si ju na víkend s tým, že si potrebuje niečo spraviť na aute. Majiteľa garáže nazvime ŠTEFAN. Nič mimoriadne, väčšina z nich mala lacné autá nakúpené z bazárov, za účelom dochádzky do práce. Pracovalo sa na 4 zmeny v nepretržitej prevádzke bez možnosti dochádzky hromadnou dopravou. Tak si vytvorili skupinky podľa bydlísk a dopravovali sa, podľa súčasného trendu, zdieľanou dopravou. Štefan si údajne na jeho správaní nič nevšimol. Podľa neho pôsobil úplne prirodzeným dojmom. To bol jeho názor, ale ako sa neskôr ukázalo, aj on sa topil v hlbokom bahne.

Až v pondelok ráno, keď mal Emil nastúpiť do práce po voľnom víkende, sa začali objavovať zvláštne pocity u kolegov. Bol na rade s dopravou a museli si poradiť bez neho. Nevrátil kľúče od garáže napriek sľubu, doma ( čiastočne žil s mamou ) nebol, tak sa Štefan, ktorý mal v ten pondelok popoludňajšiu zmenu, vybral do garáže. Dvere museli vylamovať policajti, pretože on sa bál a oprávnene. Scéna ako z hororu. Mŕtvy Emil v aute za volantom, výfuk prepojený hadicou do kabíny a všetko starostlivo utesnené !

Na chvíľu akoby sa zastavil čas. Mlčky sme stáli vo výrobnej hale s celou zmenou. Občas niekto prehodil nejaké to slovo, skôr výčitku voči svojej osobe, ale na viac sme sa nezmohli. S vedúcim zmeny sme sa potom rozprávali osamote, pretože on to niesol najhoršie. Vyčítal si, že možno tomu mohol zabrániť. Ja som si to tiež vyčítal a dlho som sa cítil nepríjemne. Po niekoľkých rozhovoroch, predovšetkým po pohrebe, sme sa však zhodli, že asi sme nič iné urobiť nemohli. Nikoho nie je možné násilím donútiť, aby sa so svojimi problémami skúsil plánovito popasovať. Navštíviť hoci aj psychológa, alebo psychiatra, poprípade zvoliť si blízkeho človeka za "bútľavú vŕbu". Emil z toho neurobil nič. Aj jeho sestra potvrdila, že každú snahu o rozhovor k jeho osobe bagatelizoval a utekal pred realitou. Až utiekol nadobro...

Ostala nám len spomienka na usmievavého mladého človeka, ktorý neprijal výzvu do boja so životom a jeho ostrými rohmi, ktoré si vytváral sám. Úvahy nás priviedli ku konštatovaniu, že keby sa to nestalo teraz, stalo by sa to neskôr. Emil totiž úplne odmietal pomoc od rodiny, akoby chcel mučiť a umučiť seba samého. Ušlo mu však to, že trpiacich bolo viac a tí tu ostali.

Čas bežal ďalej a za pár týždňov sme stáli pred problémami znovu. Štefanove úlety začali prerastať cez jeho hlavu. Tak isto, od jeho kolegov, som sa dozvedel, že je gembler. Do nenásytných automatov nahádzal všetko čo mal. Nasledovali pochybné pôžičky od ešte pochybnejších ľudí, ktorí svoje peniaze chceli späť. Na otázky o jeho konaní odpovedal vždy vyhýbavo a čoraz častejšie ignoroval prácu. Dokonca na zmenu prichádzal rovno z herní. Stal sa nespoľahlivý aj pre kolegov. V čase práceneschopnosti, ktorá bola fingovaná, si išiel privyrábať zberom a predajom železného šrotu. Dozvedeli sme sa o tom z TV novín, kde sa ocitol v zábere kamery pri nákladnom aute, ktoré hasiči vyťahovali z potoka. To bola posledná kvapka. Nič nepomáhalo, preto mne už nič iné neostávalo len ho prepustiť z práce ale jeho to akoby ani nezaujímalo. Pripadal mi akoby bol zmyslov zbavený. Svoj problém nikdy nepripustil.

O niekoľko týždňov bol znovu objektom záujmu TV novín. Nátlak "veriteľov" sa pravdepodobne stupňoval, preto sa chcel schovať do väzenia. S hračkárskou pištoľou a občianskym preukazom v ruke vošiel do predajne benzínovej pumpy. Oznámil lúpež a žiadal zavolať políciu. Prepočítal sa, pretože policajti ho po zistení okolností "lúpeže" prepustili a viac sa s ním nikto nezaoberal. O ďalšie cca 2 týždne si počkal na vlak pred stanicou a všetko ukončil pod ním.

Rovnako ako Emil, ani on nestál o pomoc svojich blízkych. Všetko chcel riešiť sám, ale úplne inak, ako by sa žiadalo.

Pokračovanie v príbehu č. 2, Kamil a Edo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?