Z Edmontonu do Bojnických kúpeľov, časť I.

Autor: Ján Šeďo | 2.5.2016 o 15:29 | (upravené 4.5.2016 o 15:27) Karma článku: 2,06 | Prečítané:  331x

"Radšej našetrím a prídem sem. Za tie peniaze tu mám aj stravu a záruku, že to tu funguje". Takto sa vyjadrila staršia pani s pomerne málo "amerikanizovanou" slovenčinou. "Len to cestovanie, bála som sa..."

Bola to náhoda, že si manželka prisadla v recepčnej hale k pani s dcérou vo veku okolo 40 rokov, ktorá bola evidentne postihnutá ľahšou formou Downovho syndrómu. Zapáčilo sa jej, že sme si jeden z druhého a potom sami zo seba trošku uťahovali a pridala sa so širokým úsmevom. Postupne sme sa dozvedeli pár detailov.

Už niekoľko desiatok rokov žijú v Kanadskom Edmontone ( provincia Alberta ). " Sme tu štvrtý krát a určite prídeme aj za rok", predkladala svoje vízie. "Viete, tu je dobrá voda. U nás, v Kanade, stojí 20 minútová masáž 60 - 70 dolárov, čo 20 minút, ani toľko". Kývnutím rukou do neznáma zdôraznila, že je to skôr kratší čas. " Nemáme veľmi ďaleko do oblasti, kde sú v indiánskej rezervácii teplé a slané pramene. Obsah solí je porovnateľný s morskou vodou. Nie je tam dohromady nič. Jeden tak trošku lepší hotel a potom už iba autocamp. A ja do campu... to predsa nie. Raz sme sa tam vybrali, zabezpečili si ubytovanie a keď sme prišli, tak nám oznámili, že bazény nefungujú, mali upchaté trubky. Tak to bolo poriadné sklamanie. Išli sme domov a povedala som si, že tam už nikdy viac. Prešli sme spolu 1600 km  pre nič. Nie je to veľa, ale predsa."

Tu som sa trošku zarazil. 800 km je pre nich nie veľmi ďaleko. Pre nás je to 80 km...možná. Pýtal som sa ďalej.

"Neďaleko  Bojníc som sa narodila. V Kanade žijeme už dlho, aj dcéra sa tam narodila. Nebolo to vôbec jednoduché, hlavne na začiatku. Pomohli nám iní Slováci. Viete, my tam máme takú komunitu Slovákov. Nemyslite si, že je to tam ľahké. Aj tam sa musí pracovať, nič nie je zadarmo. Ja som cez deň opatrovala detičky a potom až večer som sa mohla starať o rodinu. Zo začiatku som mala aj večer druhú prácu. Teraz som už, samozrejme, na dôchodku. Taký Jožo, náš rodinný priateľ, je banský inžinier. Prepustili ho z práce a nemohol si nájsť inú. Tak sa zbalil a odišiel do Austrálie. Vrátil sa späť po viac ako 10 rokoch. Tak vidíte, že za prácou sa musí ísť".

Po tejto pasáži som mal dojem, akoby si pani myslela, že naša predstava o Amerike je skreslená v zmysle, že sa tam žije veľmi ľahko a hlavne málo, alebo sa vôbec nemusí pracovať. Akoby tam bolo všetko prirodzene zadarmo... Pre istotu som ju nechal v tom, keď sa tak pekne rozhovorila.

"Máme tam zimu, aj mínus 40 °C. Chlapom namŕzajú fúzy, nosia na nich ľadové panciere, ale nezachádza za nechty. Vzduch je suchý, preto sa mráz lepšie znáša. Len tá tma v zime. Vidíme málo denného svetla. V porovnaní s Európou je to úroveň severného Poľska, asi  53. rovnobežka. Musíte mať svoje auto, tam ste bez auta aut, stratený. Ja jazdím autom, a ona chodí autobusom". Kývla pritom zľahka hlavou smerom k dcére. Tu sa zapojila do debaty aj ona. S úsmevom dvihla zrak od tabletu a poznamenala : " Ja sa zababúšim, že mi vidno len oči a vôbec mi nie je zima. Vždy idem najkratšou cestou domov, alebo do práce". Zbytočne nie som vonku ". Jej slovenčina bola bez akéhokoľvek náznaku prízvuku ! WAU, pomyslel som si. To sa len tak nepočuje. "Edmonton je rozťahaný a krížom cez mesto je to cca 80 km", pokračovala mama. "A farmy v okolí to je niečo úplne iné. Tu dom, tam dom a okolo nič. Kanada by mohla prijať mnoho ľudí, miesta je dosť".

V tomto momente som si spomenul na môjho už nebohého svokra. On mi čítal dlho opatrovaný dopis od svojej sestry, ktorú vzali rodičia v roku 1929 do Ameriky ako dieťa. Dopis bol z roku 1972 a medzi inými písala : " Vies, Pavel, my tu máme fisdej. ( Malo to byť frigider). Vies to je taka skrina, do ktorej ked das maso tak sa nepokazi. Evidentne stratila predstavu o tom, ako sa žije tu, lebo už nikdy viac na Slovensku nebola.

Moja spolubesedníčka však, až na nejaké detaily, mala omnoho lepší prehľad a predstavu o tom, čo sa deje vo svete. Obrátil som jej pozornosť na jej strach z lietania a bola prekvapivo presvedčivá a znalá súčasných pomerov.

"My sme leteli priamo do Londýna a odtiaľ do Viedne. Do Londýna to bolo O.K., iba dlho, ale z Londýna som mala veľký strach. Nesedeli sme ako rodina spolu, Ja inde, dcéra inde a manžel tiež. Sedela som medzi dvoma mužmi a ten, čo sedel takto ( ukázala v ľavo ), bol Arab. To by nevadilo, ale celou cestou robil toto". Zase názorne predviedla, aké pohyby Arab robil, telom aj rukami. Kývanie telom dopredu -dozadu a striedavo poklepával dlaňami po stehnách. Mohol počúvať hudbu a užívať si rytmus, alebo aj nenápadne sa modliť, myslím si. Ona v tom jednoznačne identifikovala možnú hrozbu.  "Bolo to hrozné, bála som sa celou cestou, že je tam bomba".

Pokračovanie v časti II.

sedo.blog.sme.sk/c/416974/z-edmontonu-do-bojnickych-kupelov-cast-ii.html


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?