Príbeh špagáta ( VŠ na vojne za totáča )

Autor: Ján Šeďo | 1.8.2015 o 19:06 | Karma článku: 4,57 | Prečítané:  313x

Dvaja s jedným vojakom sme nestihli zliezť. Zostali sme na vrchu čoraz viac kývajuceho sa vrtuľníka. On stál na mastnej stúpačke vedľa jedného z dvoch horúcich motorov, ja som mal jednu nohu na stúpačke a druhú pred motorom.  

Mal som omnoho lepšiu pozíciu na udržanie akej - takej rovnováhy. On sa musel striedavo držať nie práve chladného hrebeňa medzi motormi, o ktorý sa zatvárajú kapoty motorov. Teplo z motora mu sálalo priamo do tváre. Chvíľu sme takto balansovali. Pred nami horúce motory, za nami spustená kapota, 4 metre ničoho a betón. Ten stroj pristál pol hodiny predtým a určité úkony sa museli urobiť ihneď za tepla. Predpis je predpis.

Kývanie silnelo, pretože na veži sa práve rozhodli naviesť pristávajúci stroj na vedľajšiu stojánku. Na letisku ich v tom čase bolo voľných minimálne 8. Prečo by chodili súdruhovia zo štábu letectva pešo ? Rovno pred bránu s nimi. Menej toho uvidia pri previerkach.

Hore to začalo byť vážne. Vojak striedal ruky rýchlejšie a rýchlejšie, v tvári mal z čiastočného profilu neuveriteľný výraz strachu a bezmocnosti. Išla z toho hrôza. Keď sa to celé začalo lámať, zbadal som dole kompletné velenie útvaru, ako so záujmom, ale nemo, sledujú udalosti. Boli ako prikovaní. Z veže na nás dobre videli, ale ani jeden nepobehol kývajúc smerom k veži, že niečo nie je v poriadku. Boli tam aj navigačné zástavky.

Nadával som a kričal zo strachu a v jednom momente som sa začal nakláňať k vojakovi s vystretou pravou rukou smerom k nemu. Bol to akýsi inštinkt. Ľavou som vyvažoval postoj, ktorý sa najskôr podobal na niečo medzi postojom zápasníka sumo a úklonom pred Džingischánom. "Gerťo, podaj mi ruky, tlak zabuchne kapotu a máš po prstoch" ! Trikrát, štyrikrát, ale bál sa pustiť. Pridal som na hlase, ako to len šlo. V tom rámuse od pristávajuceho stroja toho veľa nepočul. Potom sa konečne odhodlal a pustil sa. Chytil sa mojej ruky a tak sme asi 3 - 4 sekundy baletili spolu. A prásk ! Kapota sa s rachotom zatvorila a ak bol vojak predtým na smrť vydesený, tak ten moment prekvapenia neviem opísať. Vytreštené oči a des. Stroj konečne sadol a spomaľoval otáčky. My sme mohli dole a na mňa to vtedy doľahlo. Nabral som kurz rovno k veliteľovi útvaru a "opýtal" som sa ho: " Čo to za debila ten stroj sem naviedol " ? V tvári ho zaliala páľava a so sklonenou hlavou odišiel bokom. Až neskôr som si uvedomil, že som mohol vtedy skončiť v morálnom bahne socialistickej armády. Na moje šťastie, bol realista a situáciu zhodnotil podľa toho, čo videl. Nikdy so mnou na toto téma neprehovoril ani slovo.

A vojak ? Zmohol sa len na tiché ďakujem. Potľapkali sme sa chlapsky po pleci, viac slov nebolo potrebných. Dva týždne bol ako zarezaný. V civile bol murár.

leto 1983

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?