Zoberieme sa ?

Autor: Ján Šeďo | 29.7.2015 o 19:09 | Karma článku: 5,99 | Prečítané:  412x

Po 12 rokoch spolužitia vyslovila moja už manželka túto otázku a ja som sa nestačil čudovať. Aspoň 7 rokov tvrdila, že načo, nie je nám dobre aj takto ? A zrazu toto ! Súhlasil som. Spolu máme síce 111 rokov, ale prečo nie sobáš ?

Mal som už veľmi dlho také pocity, že v mnohých situáciách nie je jedno, či človek povie, toto je moja priateľka, alebo manželka. Môžem potvrdiť, že to platí. Muži po päťdesiatke majú buď manželku, ak je vekom primeraná, alebo priateľku, ktorá je zásadne o generáciu mladšia, no, taká bižutéria. Kto má oboje a nemá problémy, gratulujem mu. Preto mnohí nechápali, keď som povedal priateľka a evidentne už nemá 30, aj keď "ona je kus" ešte aj teraz. Hádajú jej min.o 10 rokov menej. Keď sme to oznámili deťom a ich deťom, nastalo všeobecné vzrušenie a môžem konštatovať že aj radosť. Najmenšie, dievčatká, 3 a 4 ročné, sa nevedeli dosť vynačudovať, že im pribudne ďalší starký. Vnuk, 11 r., sa iba skúmavo opýtal, ako mi má hovoriť. Odpovedal som mu, že je mi to fuk, ak na mňa nebude nikdy pľuvať. Náš vzťah, aj tak z nejakého dôvodu vysoko nadštandardný, sa ešte utužil. Už prerástol "akurátnu" starkú ( neviem kde sa to zastaví ), puberta sa prihlásila neomylne, ale zdravíme sa presne tým istým, Pat-Mat - eskimáckym spôsobom, ako som ho štvorročného naučil. Aj na verejnosti. Čakal som, že ho to časom prejde, ale na moje potešenie neprešlo a myslím si, že sa to už nestane. Z očí mu pri ceremónii sála úprimnosť...

S novou "manželkou" si rozumieme lepšie, ako s "priateľkou". Čuduj sa svete, naučili sme sa pár fígľov (veď dobrý farár sa do smrti učí), ako si neliezť na nervy ani vo vypätých situáciách. Povedali sme si totiž jednu, myslím si, zásadnú vec. Dnes sme tu, zajtra už nemusíme, tak sa nebudeme hádať ani v tých najhorších momentoch. Pokúsime sa ovládať prípadné emócie a veci si vydiskutujeme. Nechcem to zakríknuť, ale funguje to. Asi je to vekom už trošku inakšie ako v mladosti. Popritom musím konštatovať, že bez starostí nie sme ani jeden. Včítane, ešte veku primeraných, zdravotných. Naša komunikácia nikdy neviazla ani predtým, bola primeraná, ale od sobáša sú tam badateľné zmeny. Je v nej cítiť viac tolerancie a rešpektu.

Deň sobáša bol výnimočný aj v takomto veku, alebo práve preto ? Boli tam len deti a vnúčatá. Tým sme dali aktu osobitý punc. Na matrike sa len s ťažkosťami ovládali, lebo to tu ešte a predovšetkým v takejto zostave, nebolo. Tromf som si nechal až po akte, lebo to by sa matrikárka nesústredila ani na chvíľu.     " Máme tu asi neovereného Guinesáka", poznamenal som po uvoľnení atmosféry počas gratulácií. Vnuk bol osobne prítomný na sobáši svojej mamy a teraz aj starej mamy a ešte nie je vylúčené, že bude aj prastarej mame. V tom momente sa cítil najdôležitejší a smejeme sa na tom do dnes. Je to pravda. A práve aj dnes, preto som sa rozhodol o tom napísať.

Takýto akt - sobáš - si zaslúži venovať sa mu aj takto. Odohral sa pred takmer 2 rokmi, ale po krátkom čase by nebolo možné nič porovnať. Zatiaľ je jeho výsledkom, napriek tomu, že sa ináč nič nezmenilo, iba pozitívny pocit a porozumenie. Kiež by to tak ostalo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?